|
Comics Salón 2009
a náš pohľad naňho
Ďalší rok, ďalšia akcia. Ďalšie tri dni takmer bez spánku. Raj na zemi pre všetkých fanúšikov divných vecí, ako by povedali mnohí obyčajní ľudia. Alebo stretnutie sa samotných podivných indivíduí. Aj takto totiž väčšina nahliada na fanúšikov neštandardných vecí. Ale povedzme si pravdu do očí: byť odlišný je predsa skvelé.
A tak sa i tento rok konalo podujatie všetkých fanúšikov podivností zahŕňajúcich fantastiku, sci-fi, komiksy, horor, mangu, anime, hry a mnoho mnoho ďalšieho. Že táto akcia už dávno nie je komorná, sme sa mohli presvedčiť minulý rok. Už to nie je len hŕba známych, ktorí sa radi stretnú a pozrú si niečo, porozprávajú sa o svojich modlách. Comics Salón & IstroCon je akcia, ktorá je masová a tak aj vyzerá. Istropolis je zas stará komunistická budova, ktorá má svoje lepšie roky už za sebou, ale priestory sú zase veľké a tak dáva možnosť aj tým davom, čo sa celý rok tešia (ak nemajú dosť po jarnej AnimeShow).
Čo môžeme označiť za plus je jednoznačné uvedomenie sa organizátorov a vpúšťanie návštevníkov dovnútra už skôr, než presne v okamihu začiatku programovej zložky. Druhá dobrá vec bolo zabezpečenie klimatizácie v prednáškových miestnostiach. Dobrý postoj, ďalšie plus. Akurát že sa škvariť dalo už len potom na chodbách a celkových priestoroch, kde stále bolo dosť návštevníkov a hernej techniky. Veď teplo nevydávajú len ľudia. Taktiež bola na hlavné programy festivalu k dispozícii hlavná sála Istropolisu, čo je určite krok vpred. Za následok to malo aspoň optické zníženie davov po priestoroch, až sa zdalo, že tento rok tu je ľudí pomenej. Rovnako však mohli vetrať telá aj pred budovou a nevšimli by ste si, že sa tohto ročníku zúčastnilo okolo tisícky viac ľudí. Teda ich bolo ‚over nine thousand‘ :) Vonku ste dokonca mohli naraziť na fanatika jednej z odrôd „vesmírnej drůběže“ ktorý sa snažil lákať davy do pochybnej sekty. Dúfam, že nikto z rozumných ľudí mu nepodľahol a snáď výstraha na dverách splnila svoj účel.
K programu veľmi nemám čo povedať, ale predsa. Áno, prednášky pre zainteresovaných boli určite lákavé, no pre niektoré boli priestory nedostačujúce, iné prednášky už sme videli na AnimeShow a tak sme si mohli akurát tak s nostalgiou spomínať. Ak sú však potešení návštevníci, potom je všetko v poriadku. Niektoré boli určite zaujímavé i vtipné, no rozoberať ich tu nebudem. Na to tu máme ďalších.
Vrátil by som sa k tým pár bodom programu čo som stihol. Napríklad otvárací program a následné predstavenie bolo veľmi podarené. Alicu v krajine zázrakov snáď pozná každý a predvedené netradičné divadlo pod ultrafialovým osvetlením malo naozaj niečo do seba. Choreografia aj text boli zaujímavé a celkovo to vytvorilo pastvu pre zmysly návštevníkov.
Čo treba spomenúť je aj karaoke. Okolo desiatky nadšencov spevu i tanca mohlo každého ohromiť svojimi výkonmi. Niektorí to proste na javisku vedia. Iní vedia aj spievať. Tak či tak, každému zúčastnenému patrí česť už len za to, že sa zúčastnil a dokázal sa podeliť o svoj výkon. Tohto roku si myslím, že súťažiaci boli medzi sebou tvrdá konkurencia a každý jeden milo prekvapil. Už to nie je len bláznivé škriekanie do mikrofónu ako pri Lips o pár konzol ďalej :) ale rok čo rok sa aj medzi fanúšikmi nájdu spevácke esá. No a tí skalní starší nás taktiež nesklamali a zúčastnili sa aj teraz. Uvidíme čo nám prinesú nabudúce.
Najvydarenejší sa mi však pozdával cosplay. Ktovie prečo. Možno tým počtom ľudí, ktorí sa rozhodli zostrojiť si kostým podľa svojej obľúbenej postavy a možno tým, že dokopy už aj cosplay na Slovensku vyzerá rovnako kvalitne ako na zahraničných conoch. Samozrejme, prevláda Naruto alebo Bleach (tohto roku dokonca narutardov prekonal), ale o to viac medzi hordou týchto ľudí podľa mňa vynikali kostýmy menej známe. Prípadne známe z hier či filmov. A naozaj tomu aj nasvedčovali výsledky, keďže nám prvé miesto obsadil kultový Pac-Man aj s duchom. No ani Jack Sparrow a Wolverine na ďalších priečkach to nezavesili na klinec. Nuž, darmo je cosplay doménou východnej monarchie. Cesta vedie dopredu a aj na západ, a o to viac potešia originálne nápady. Samozrejme, mnoho ďalších kostýmov bolo veľmi podarených, ale spomínať ich tu nemá zmysel, viac vám napovedia fotky na oficiálnej stránke alebo aj v našej galérii. Mnohí si isto našli svojho favorita a to nielen medzi súťažiacimi ale aj na chodbách, halách a pred budovou, kde sa potulovali ľudia v najrôznejších a niekedy i najbizarnejších kostýmoch. Aspoň raz za čas sa môžu líšiť a byť na to hrdí. ˆ_ˆ
Celkovo tento ročník Comics-Salónu priniesol pár noviniek, ale aj napriek tomu som sa nedokázal zbaviť akýchsi pochybností, že už to tu raz (a neraz) bolo. Áno, máme tu to najlepšie čo rok môže ponúknuť, ale akoby to už nebolo ono. Akoby sa táto akcia vyšvihla na akúsi pomyselnú priečku a nechcela sa pohnúť ďalej. Akoby to staré a dobré bolo ošetrené novým, ale popritom z neho ta dobrota vyprchávala ako minerálka v pohári a ostával iba povlak toho starého. A pritom môže byť hore ešte toľko voľného miesta. Možno to chce len zmenu prístupu. Ktovie. Každopádne si nenechám ďalší ročník ujsť a poreferovať o ňom.
Teraz už prenechávam slovo Thuriazsovi, ktorý vás trochu prevedie sci-fi oddelením.
Thuriazs:
Sci-fi salón. Bájne miesto, kde nestretnete žiadneho cosplayistu, kde prenosná klimatizácia naozaj pomáha a najmä miesto, kam najskôr ani netrafíte, ak ste si to práve nenamierili k toaletám.
Možno si to človek ani neuvedomí, no príchodom do Sci-fi salónu podstúpil prechod do úplne iného sveta. Kým všade inde treba prekračovať tlupy cosplayerov a “indivíduí” (čo nemusí nutne byť zlá vec (podobné festivaly sú práve o tom), v miestnosti pre scifistov bola atmosféra omnoho rodinnejšia a priateľskejšia. Možno pomohol aj fakt, že iba málokedy (väčšinou vo večerných hodinách) bola jej kapacita využitá naplno. Porovnám to s jedinou prednáškou v Japan salóne, na ktorú som sa pokúšal dostať. Mnohým ľuďom tam neostalo nič iné, než sa uspokojiť s miestom, z ktorého nebolo vidno na plátno. To, že prednášajúca nebola celkom v stave rozprávať pred masou samozrejme vôbec nie je jej vina a nedovolil by som si na ňu krivého slova povedať. Ani na akéhokoľvek iného prednášajúceho. Japonsko je jednoducho omnoho populárnejšie než science-fiction. A za to ja nemôžem byť dostatočne vďačný.
Už z prvého pohľadu na program mi bolo jasné že sa tam nudiť nebudem. Ako trefne poznamenal kolega R@100 zo SciFi-Guide.net, “kto tento rok vojde do Sci-fi salónu, nebude už chcieť odísť“. Program v salóne snáď ani nemohol začať lepšie. Hneď prvá prednáška o Starship Troopers (u nás kniha a filmy známe ako Hviezdna pechota) ma úplne očarila. Zvlášť asi preto, že o tejto sérii som nevedel takmer nič a to čo som uvidel bolo úplne iné (a omnoho lepšie) než čo som čakal z toho mála mojich znalostí o priekopníckej knihe v žánri military sci-fi.
Paradoxne, práve na prednáškach, na ktoré som sa najviac tešil som nebol, ale tých, na ktorých som sa zdržať vôbec neplánoval, som videl najviac. Spomeniem ale skvelú nedeľnú rannú diskusiu ani nie tak o science-fiction, ako o budúcnosti a potenciáli ľudstva, súčasných vesmírnych programoch, no aj sci-fi ako žánri ako takom; zábavnú a zaujímavú dvojhodinovú prednášku pána Augustína Sokola (ktorá bola úžasná, aj keď nebola o sci-fi). Ha! Koľko ľudí okomentovalo jeho vystúpenie na karaoke (karakoe) ako vrchol celého Comics Salónu a Istroconu, no na jeho prednáške bolo sotva 15 ľudí! Podelil sa o svoje obsiahle znalosti sebaobrany, opäť trochu poodhalil život svojho syna a dokonca na konci aj spieval a hral. Klobúk dole. Zlatý fúrik za najlepšiu prednášku conu ide tento rok jemu.
Z iných sekcií mi nedá nespomenúť Istrocon obývačku pre conovníkov-dinosaurov. Musím sa priznať, že som tam zavítal len raz, navyše z dlhej chvíle, no dozvedieť sa čo-to o histórii conov ešte z čias Československa vždy stojí za to. Navyše z prvej ruky. Pri porovnaní fotiek z prezentácie a výjavov okolo seba je takmer neuveriteľné, ako sa cony za taký relatívne krátky čas vyvinuli a ako sa zmenil ich charakter. To, že medzi poslucháčmi nebol nikto, kto by si na čosi také mohol spomenúť, je prinajmenšom úsmevné.
O niekoľko metrov ďalej, za záplavou hráčov, hráčok, gamerov a gameriek (a hlavne neskutočne otravnej reklamy a propagácie pre Dragon Age), hneď vedľa Guitar Hera, takmer v kúte, lákal davy televízor s pripojeným Xboxom a Lips na obrazovke. Bezkonkurenčne najlepší a najmenej využívaný kúsok techniky v okolí 30 metrov. Pochopím keď sa niekto nechce na verejnosti zhovadiť svojim hulákaním, tí, ktorí však dali priestor svojej troške exhibicionizmu tak sebe (a najmä ostatným ^^;) pripravili jedinečný kultúrny zážitok, na ktorý bude každý ešte dlho spomínať. Doteraz mám večer problémy so zaspávaním kvôli piesni Survivor...
Vyberal som veľmi konkrétne veci, ktoré sa mi na CS/IC tento rok páčili, preto sa aspoň tá moja časť len ťažko dá nazvať reportom. Nič to však nemení na veci, že pre mňa bol tento ročník najväčšieho conu na Slovensku určite lepší než ten minulý (a predminulý) a tak ako vždy, pripravujem si trhací kalendár a netrpezlivo čakám na výlet do Bratislavy zase o rok.
A teraz sa už pozrime, ako to videla ďalšia účastníčka Hacret, ktorá Vám aj obsah niektorých prednášok prináša doslova ako na podnose. Tí, čo ste ich zmeškali sa o nich môžete dočítať nejednu zaujímavú vec. Preto vrelo odporúčam vytrvať až do konca a užiť si všeobecne zaujímavých informácií.
Hacret:
Cosplay:
Tohtoročny zástup kostýmov známych či menej známych postáv z anime, sci-fi, fantasy či hier bol rozhodne dlhý a pestrý. Okrem niekoľkých skupinových cosplay-ov ako kapitáni a vicekapitáni z populárneho (a rozsiahleho) seriálu Bleach či notoricky známe stálice z Naruta sa dali vidieť aj sólisti.
Veľkým plusom bolo otvorenie veľkej sály. Viac než 50 nadšencov sa prezlieklo za svojich obľúbencov a kým niektorí stavili na veľkoleposť a prepracované detaily, iní dali prednosť jednoduchším, no publikom obľúbeným motívom. A tak vedľa seba stáli Uruk-hai a Aragorn z Pána Prsteňov spolu s kapitánom Jackom Sparrowom, Narutom, Larou Croft a Pac-manom. Počet presiahol očakávania, a tak museli organizátori zrušiť scénky, aby ako-tak stiahli časový sklz.
A publikum sa mohlo pripraviť na vyčerpávajúcu promenádu. :) Napriek vyradeniu scénok predstavovanie trvalo pridlho a tak približne po dvadsiatom museli moderátori okresať čas každého na niekoľko výstižných viet - i keď to nebolo spravodlivé a na pódiu sa narýchlo ťažko hľadajú tie správne slová. Ako povedal jeden z mojich známych, napokon vyhrávajú prevažne jednoduché, originálne a obľúbené kostýmy. A mal pravdu :)
Ako niekto, kto sa cosplay-a priamo zúčastnil (napriek zdravému rozumu dokonca dvakrát) môžem povedať, že je to celkom sranda. Síce vám pri jeho poctivej výrobe hrozí, že sa na to …te, ale keď to konečne oblečiete a ľudia vaše „dielo“ dokonca aj rozpoznajú, tak je to veľmi príjemný pocit. Stávate sa vlastne súčasťou jedného veľkého neusporiadaného karnevalového sprievodu, stávate sa postavou, za ktorú ste sa prezliekli. Táto anonymita a pozornosť, ktorú vám potom venuje okolie, je zrejme tým najpodstatnejším motívom - niežeby nebolo príjemné, keď človek aj niečo vyhrá :D
Karaoke:
Súťaž v spievaní japonských piesní otvoril už tradične pán Sokol so svojou gitarou. Pieseň prekvapivo začal po japonsky, avšak rýchlo skĺzol do čohosi, čo náramne pripomínalo akúkoľvek metropolu sveta – nikto nechápal, o čo ide, ale malo to svoj rytmus a pokryl tým jazykovú rôznorodosť štvrtiny sveta :)
Oproti minulému ročníku bolo badať zvýšenie kvality spevu. Najmä obľúbené a populárne duo Róbert a Karol si vyslúžili burácajúci potlesk už len nástupom k mikrofónom. Ukázalo sa pár nových tvárí, pár známych, videli sme celkovo tri spevácke páry každej možnej kombinácie a užili sme si veľmi príjemnú trištvťhodinku. Či už išlo o povzbudenie nervóznych vystupujúcich alebo číru radosť z predvedenej šou, šla som si utlieskať obe ruky.
Prednášky v Japan salóne:
Prečo neveriť milým veciam (Miyu) bola jedna z milších, nevážne myslených prednášok zo sveta japonského anime a rozdielov vo vnímaní dobra a zla očami Západu a Východu. Hlavná myšlienka stála na zaužívaných stereotypoch vo vnímaní kladných a záporných charakterov v príbehoch, či už moderných alebo klasických.
Podľa výskumu publikom obľúbenej Miyu sa znova potvrdilo, že Japoncom nič nie je sväté – dokonca ani západniarsky systém hrdinov :D Zatiaľ čo u nás je Popoluška vždy tá najmladšia, najkrajšia, najmilšia a po najväčšom utrpení ju vyslobodí vždy ten najbombastickejší, dobre situovaný princ (samozrejme, nástupca trónu, nie nejaký druhorodený chlapík), im sa skôr pozdáva postavička, o ktorej si do konca príbehu myslíte, že to musí byť strašná ťapa, čo sa všetkého bojí, alebo žieňa, ktoré by ste nechceli stretnúť v tmavej opustenej uličke. A ten chlapík obdarovaný tvárou masového vraha či hrubými okuliarmi a hŕbou kníh je poväčšine strašný dobrák.
Takže, keď nabudúce v úvodných epizódach nejakého seriálu alebo hraného filmu z japonskej dielne uvidíte milý, láskavý úsmev vysokého chlapca na zjedenie, odstúpte radšej z dosahu kábla vášho monitora či televízie - len pre istotu...
Hitsuji nás znova geniálne pobavila vtipnými hláškami vo svojich prednáškach. Tie dve, na ktoré sa mi podarilo pretlačiť do miestnosti (ak ste neprišli aspoň desať minút pred začiatkom, mohli ste sa rovno otočiť a odísť alebo to skúsiť v miernom podrepe s vystrčenými ostrými lakťami), boli o pohľade na homosexualitu (najmä mužskú) v Japonsku a malý prehľad základnej etikety, aby ste si nevyslúžili titul „baka gaijin“ - hlúpy cudzinec. „Pár slov“ k obom témam:
Homosexualita sa v Japonsku považuje za niečo, s čím sa stretávate každý deň, viete o tom a rátate s tým, ale verejne sa o nej nehovorí. Homosexuál o svojej orientáciou nechváli, nerobí na ulici protestné pochody. Často sa o nej dozviete, až keď jedného krásneho rána zaklopete na susedské dvere, aby ste ho veľmi zdvorilo poprosili o trochu ryže, lebo vám došla, a otvorí vám rozospatý polonahý muž, ale nie je to váš sused. Ten totiž zaskočene stojí niekde za ním s kefkou v ústach a pokúša sa tváriť tak prirodzene, ako mu to len rozpaky dovoľujú.
Podľa Hitsujinho výskumu siahajú prvé zmienky o vzťahoch medzi dvoma mužmi skutočne do ďalekej minulosti. Lenže... Vtedy sa tomu takto nehovorilo, nebolo to niečo proti prírode, naopak - vzhľadom na status žien v Japonsku či Číne, spoločensky vôbec nie lichotivý, bol podľa jej slov v podstate chápaný ako vzťah čistejší, lepší ako heterosexuálny. Starší muž zaúčal/viedol mladšieho a ak sa medzi nimi vytvorilo hlbšie než len priateľské puto, bralo sa ako prirodzený dôsledok ich spoločne stráveného času.
Nejedna milostná báseň z obdobia samurajov hovorí o oddanej veľkej láske medzi pánom a jeho bojovníkom, či príslušníkmi vyššej a nižšej vojenskej šľachty. Ako si pamätám z prednášky, je to tiež veľmi pochopiteľné. Skúste si predstaviť, že tiahnete z jednej vojny do druhej, okrem civilného obyvateľstva a toho, čo z neho zostane po vašom útoku, nemáte šancu stretnúť ženu (ktorá v tejto epoche nemá vyššie postavenie ako váš ostatný majetok) a podstatnú časť života strávite v táboroch. No „nežrali“ by ste svojho božsky stavaného, oceneniami ovešaného a charizmatického kapitána či generála?
O etikete v Japonsku by sa mohli písať celé stohy kníh a aj tak by to Západniara nezachránilo pred trapasom. Z vlastného zdroja viem, že vo všeobecnosti veria, že s výnimkou spánku a sprchy chodíme doma stále obutí, o existencii Japonska sa dozvieme, len ak si na nejakom výrobku prečítame „Made in Japan“ a predstavujeme si, že sa dodnes sekajú katanami rovno na ulici. Bohužiaľ, mnohí od toho nie sú veľmi ďaleko. :D
Zo základných pravidiel by sa dali spomenúť pravidlá konverzácie, úklon, ktorým nemáte čo pokaziť, správne stolovanie a zachovávanie si úctyhodnej tváre. Takže po poradí :)
Platí, že ak sa zhovárate s osobou vyššie na spoločenskom rebríčku, vyzdvihujete všetko, čo sa jej týka, a zašľapujete pod čiernu zem to, čo sa týka vás. Preložené do slovenčiny to znie náramne zahanbujúco (môj partner by dlho nerozchodil situáciu, kedy by sa predo mnou o mne vyjadril ako o „tej ženskej tu“), avšak v japončine na to majú iné slovíčka. Teda nepoviete „tá ženská,“ poviete v podstate „tá žena,“ len nie úctivou formulkou. Tá šéfova ale rozhodne zostane tým „blahorodím v jeho nebeskom domove.“ A máte plus k dobru, ak sa dokážete napojiť na japonský nízko-kontextový „telepatický“ systém, kedy poviete to, čo chcete bez toho, aby ste to priamo vyslovili. Nemožné? Podľa mňa sa dosť podobá nášmu sarkazmu, len bez kúsavého tónu.
„Pani suseda, je už desať preč, ale vaše deti hrajú na tie bicie tak krásne a vytrvalo! Kiežby im to nadšenie ešte dlho vydržalo!“ Japonka pochopí: „Prosím, sú hluční, utíšte ich, veď je už noc a ja chcem pokoj!“ a voči deťom zakročí. Cieľ je dosiahnutý a každý je spokojný, pretože sa to neopakuje. Slovenka to porieši ráznejšie a výsledkom býva zlosť na oboch stranách a napäté ticho po desiatej. Ktovie, dokedy.
Úklon je v japonskej kultúre čosi ako podanie rúk u nás, je však univerzálnejší - vyjadríte ním tak zdvorilé, ako srdečné poďakovanie a pozdrav rovnako ako hlbokú ľútosť. Všetko sa dá odhadnúť od jeho ráznosti a hĺbky, do akej sa skloníte. Mierny úklon je pre každodenné použitie, stredný pre hlbšie city a hlboký, kedy oproti stojaci človek nevidí vašu tvár, pre zvlášť výnimočné chvíle (napríklad obzvlášť veľký „prúser“). A ako gesto je v kultúre, kde je nie bežné dotýkať sa na verejnosti, veľmi vďačné.
V stolovaní ide v podstate o jednu zásadnú vec - v Japonsku sa nad jedlo nenakláňa. Výnimkou sú rezancové pokrmy ako ramen, kedy nemáte veľmi na výber, ak nechcete svoje jedlo nosiť na oblečení. Ak neviete používať paličky, radšej sa priamo priznajte. Buď sa pre vás nájde príbor, alebo vás to rýchlo naučia :)
Úctyhodná tvár a jej zachovanie je v Japonsku čosi, na čom si náš zdravý rozum často vyláme zuby. Hrdosť a česť je nám tiež vlastná (niektorým aspoň známa), no ázijské národy ju povýšili nad hodnotu vlastného života, rodiny a akéhokoľvek majetku.
Seppuku, inak známa aj ako harakiri, je obradná samovražda v mene cti, kedy sa radšej zabijete (v sprievode vybraného človeka, ktorý vám na záver zotne hlavu), než by ste nechali svoje meno či meno rodiny (svojho feudálneho pána, veliteľa, atď.) nejakým spôsobom pošpiniť. Vo feudálnej dobe to bol veľmi dobrý spôsob, ako sa zbaviť smrteľne nebezpečných nepriateľov - rozšírili ste na správnych miestach pádnu klebetu a už sa to valilo. Preto neurážajte Ázijcov; nedajú to najavo, ale gény samurajov v nich pretrvávajú.
A dnes na ne doplatíte skôr vy, než oni.
Na druhej strane, ak v japonskej spoločnosti urobíte prešľap, pripravte sa na to, že ho po vás všetci zopakujú. Niekedy si ani neuvedomíte, že ste niečo urobili či povedali nevhodne - nepovedia vám to, ani vám to nenaznačia (pravé Slováčisko vás alebo vysmeje, alebo hneď potichu upozorní). Skrátka vám korektne pomôžu zachovať si „tvár.“
Koniec koncov, všetko má svoje plusy aj mínusy.
***
Týmto by som tento trojitý report z najväčšej akcie na Slovensku uzavrel a ak ste sa dočítali až sem, ďakujeme Vám za Vašu priazeň. Uvidíme všetci, čo nás čaká na ďalší rok.
|
Snad sa uz Win pohne a nejake uverejni na tej CS stranke (alebo ti co ju