|
Vraví sa, že meč je dušou samuraja. Ale kto z nás už len dokáže tomuto porozumieť, keď samurajom nikdy nebol ani nebude? Môžeme si prečítať mnoho publikácií, múdrych kníh i nemálo filozofických úvah, no skutočnú podstatu nikdy nepochopíme. O to viac keď sme cudzinci, ktorí len z mála môžu chápať spôsob vnímania Japoncov. Ale bez cudzincov by nebolo odlišnosti. Nebolo by o čom písať.
Už samotný názov naznačuje, že sa presunieme do doby feudálneho Japonska, niekedy na sklonku dynastie Ming (1368-1644). Prečo práve spomínam čínsku dynastiu v spojitosti s Japonskom, keď by sa dalo napísať, že ide o obdobie vlády šogunátu Tokugawa? Pretože vysoká vojenská politika Japonska má s týmto príbehom pramálo spoločné. Možno len pár lénnych kniežat, ktorí sú podstatní iba tým, že sa tento príbeh odohráva na území ich provincie. Avšak to podstatné je niečo iné. Máme tu málo nápadného cudzinca s mečom, ktorý sa len tak poneviera, máme tu malého chlapca so psom, ktorý sa taktiež poneviera (alebo skôr prežíva), potom si k tomu môžeme prirátať partiu Číňanov, ktorí pre zmenu aj majú cieľ svojho ponevierania. Aby toho nebolo málo, pridajme si k tomu nejaké to feudálne panstvo, ďalšieho blonďavého cudzinca, nejaký ten fanatizmus za nápojom nesmrteľnosti a samozrejme k tomu už tradične patria aj fanatici, čo sú preňho schopní spraviť čokoľvek. Takto pekne spočítané nám to dáva zaujímavý súhrn, no napriek tomu to môže prísť ako otrepané klišé pre ľudí, čo odrástli na samurajských príbehoch. Pozrime sa však trochu na dejovú vrstvu tohto snímku. Mladý chlapec Kotarou je nútený sa ponevierať po svete a ako-tak prežívať zo dňa na deň. Ale len na oko. Potrebuje sa dostať do chrámu Mangaku v provincii Akaike, čo je však nejaká tá vzdialenosť. Spoločnosť mu už od mala robí jeho verný pes Tobimaru, ktorý mu je aj ochrancom. No časy začínajú byť rušné, ako sa presvedčí na vlastnej koži. Objavujú sa ľudia, ktorí ho hľadajú a najskôr nemajú neúhonné úmysly. Z niečej prozreteľnosti sa v opustenej chatrči stretáva s neznámym cudzincom a to je obom osudné. Ich cesta sa začína tak, ako by ani začať nemala a to slušným masakrom. Náš cudzinec však ešte ani len netasil svoj meč... Kde sú meče tam sa musí aj niečo odsekávať. Jedno bez druhého by to nešlo. Verte, užijete si tu toho aj tento krát. Konflikty vznikajúce postupnou honbou za ingredienciou do nápoja nesmrteľnosti sú pestré. Krvavo pestré. Posiate telami, šípmi, končatinami a naservírované na červenom podnose. A to je náš cudzinec veľmi kľudný. Ostatní sú už kľudní menej a majúc svoje ciele si za nimi idú. Veď ide o nesmrteľnosť! Kto by ju teda nechcel?
Hlúposti! Verte, že takzvaná nesmrteľnosť je tu len preto, aby bolo čo sekať, odrúbavať a do koho vrážať meče. Pekne sú spravené hodiny odpočítavajúce čas do obradu, pekne je vymodelovaný aj obrovský drevený oltár. Úžasne vyzerajú súboje, kde sa nikto s nikým nehrá, nekecá o tom ako prišiel na tú či onú fintu, ani nerozoberá svoju spráchnivenú minulosť. Súboje sú rýchle, dynamické, bez prieťahov a súperi sa snažia využiť každú malú chybu, každý závan vetra, každé pošmyknutie. Radoví vojaci klasicky padajú ako prehnité hrušky (spolu s tým čo z nich odlieta) a to ešte urýchľuje všetko to dianie. Všetky tie súboje sú veľmi dobre nakreslené, plné detailov a pohybu, animácia nie je príliš pestrofarebná, ale má kvalitné spracovanie. Rovnako ako pozadia a najrôznejšie maličkosti. Celá táto mašinéria samozrejme smeruje k záverečnej fáze, kedy sa stretnú všetci kladní i záporní hrdinovia a sekajú sa z celej radosti. Mladším divákom by som to ako večerníček neodporúčal, ale vzhľadom na skazenosť dnešnej doby a kvalitnú ručnú kresbu by som im čo to prepáčil. Veru, aj samotný cudzinec Nanashi má svoje krušné dni za sebou a chcel by si užívať kľudný pohodový život bez masakrovania. Veď v minulosti mal toho na rováši tiež dosť. Čo už však narobí, keď je raz taký dobrák? Za dobro sa vám odplatia viete čím. Nebojte sa však, žiadne nočné mory z minulosti sa nezhmotnia. Nanashiho minulosť je jeho minulosť a je s ňou zmierený, i keď prenasledovaný v snoch. Čo robí tento snímok príťažlivým, okrem kvalitnej kresby, je veľmi dobrá hudba. Miestami pripomína snáď Mononoke Hime, či inú Ghibliovku, ale kvalita jej rozhodne nechýba. Témy pri súbojoch sú dynamické a burcujúce. Kto by ale čakal iné? Veľa bubnov (taiko), husle a známa píšťala shakuhachi, ktorá svojou melódiou vedie ústrednú nôtu. Ako šité na mieru. Nič extravagantné ale dobovo ladené. Pomimo týchto krvavých potýčok tu však sú aj scény pokojné, možno miestami aj s úsmevom na tvári, kedy sa Nanashi s Kotarom zbližuje a utvára sa medzi nimi priateľský vzťah. Alebo skôr zamestnávateľa a zamestnanca? Teda, to mi je zamestnávateľ... :) Tak či tak pri týchto scénach si môžete v kľude vychutnať krásu pekného prostredia vedúceho postupne dejom k čakanému záveru. Tak je. Záver bude pekne ostrý a nejedno oko nezostane suché... ak teda ešte nejaké zostane ^^; Na záver už len pár suchých mien, ktoré sa dajú vycucať z internetu a titulkov. Réžiu tomuto dielu dal Masahiro Ando - chlapík, ktorý sa podieľal na kľúčovej animácii titulov ako Ghost in the Shell, Cowboy Bebop Movie, End of Evangelion či RahXephon a vo veľkom aj na storyboardoch a animácii FullMetal Alchemist. Hudbu pripravil Naoki Sato, ktorého skladby ste mohli počuť v Eureka Seven, Mouse, Pretty Cure, či legendárnom X (TV/OVA). Ak teda čakáte príbeh dobrej a rýchlej akcie, veľa krvi i zaujímavých súbojov, Strangera vám môžem odporučiť. Ak však holdujete filozofickým mravným ponaučeniam zo života či jedinečných zvratov, poobzerajte sa po niečom inom. Iba by ste si vylámali zuby, či nehodou padli na nastavený meč.
|