| Yamato - The Drummers of Japan |
 |
 |
| Sobota, 07 Jún 2008 08:40 | |||||||
|
YAMATO THE DRUMMERS OF JAPAN
Kde ste sa túlali 21.februára roku Pána 2008? Ak ste totiž neboli na predstavení Yamato s názvom Shin - On – „Tlkot srdca,“ ktoré sa konalo v Steel aréne Košice, potom je úplne jedno, čo ste robili. Prišli ste o neuveriteľný zážitok. Ako každá správna hviezdna skupina, aj táto si dávala chvíľočku načas. Osobne mi to nevadilo, skúšala som si vykrútiť krk zízaním na samotnú arénu. (No áno, som z tých „vidiečanov,“ čo ju predtým nikdy naživo nevideli. Ohromne som urazila kamarátku, keď zo mňa vyletelo: „Tá hala je taká malá?“) Japonci sa ale nezapreli, meškali sotva desať minút. S vreckom popcornu, školským vakom pri nohách a letáčikom o vystúpení v hrsti som celá šťastná civela, aké fajn miesta sa nám ušli. Kým si pred nás nesadli dvaja Slováci, urastení ako repa. Ach jaj, nič nie je dokonalé... Odhadujem, že na košické predstavenie mohli prísť približne tri tisícky ľudí. Po upozornení, že máme vypnúť mobily a všetko, čo nahráva, sa po tribúne ako svetlušky rozžiarili modré štvorcové obrazovky. Podľa smiechu, ktorý zaznel, si vážne nemyslím, že bol vypnutý jeden jediný, prinajlepšom len zvuk. Naivné.
Neozval sa gong, ani nič podobné. Mladý muž v čiernom nátelníku a nohaviciach, ktorý v šere vyšel na pódium, akoby ani nevedel, že ho vidíme. Pripravil si taiko bubon a sotva ho postavil na zem, ožiaril ho kužeľ svetla. Ako pravé Slováčisko som si išla strhnúť z dlaní kožu, aby som pri potlesku v ničom nezaostávala za zvyškom hľadiska, keď už neviem poriadne nahlas pískať. Mladík sa uklonil (zastreľte ma, ale mohol mať dvadsať rovnako dobre ako štyridsať, v živote to u nich nebudem vedieť určiť...), vystrúhal nesmelý potešený úsmev a chytil paličky gestom „keď som už tu...“ Od tej chvíle sme boli striedavo divákmi a spoluhráčmi. Prvé vystúpenie s názvom Yakara – „mladík plný vitality“ hralo päť ľudí, z toho dve ženy. Postupne sa k prvému odvážlivcovi pridávali, sadali si k nemu na kraj pódia a úžasne presne s ním hrali. Posledný muž mal na hlave svietnik. Odpusťte mi to prirovnanie, ale vlasy si vyčesal na temeno hlavy a tuho po celej dĺžke zviazal pásom bielej látky, takže na tom pozadí priam žiaril. A na vrcholci tejto špičky sa mu kolísala bombuľa z našuchorených vlasov. Celkovo mali veselé účesy, ale tento ma pobavil hádam najviac.
Yakara bola veselá a rýchla, plná života a nevinného smiechu. Prví štyria hráči sa začali kolísať do rytmu zo strany na stranu a „Svietnik“ sa k nim nadšene pridal. Nanešťastie presne opačne. Keď si po chvíli všimol, že na neho priatelia akosi čudne zízajú, zneistel a zastal. Vzali ho na milosť a za búrlivého potlesku sa znova rozkolísali a užívali si hru. Tým sa otvoril úžasný japonský večer. Viete si predstaviť, ako by ste mohli vybubnovať vietor? Nie? Tak by ste si mali vypočuť Hayate – „víchor.“ Je to piaty stupeň na Beaufortovej stupnici vetra, trasie korunami stromov a čerí hladiny vôd. K taiko bubnom sa pridali shamisen-y, tradičné japonské strunové nástroje, vzdialene pripomínajúce čosi medzi gitarou a lutnou. Ak nerátam jedno CD z ich vystúpení, ktoré som počula, tak mi v tú chvíľu ich zvuk vyvolal spomienku na staré dedinské „rajbačky,“ zvlnené kovové platne, na ktorých sa pralo v koryte. Shamisen však znie lepšie, rozhodne lepšie. A dívať sa na ženy, ktoré na nich v tureckom sede hrali, bolo rovnako podmanivé – keby ste im do rúk dali basové gitary a navliekli na ne kožené bundy, máte rokovú kapelu ako hrom. Oni nehrali, oni hraním žili! Kto si rád pozrie súboj medzi mužom a ženou, prišiel by si na svoje v Rekke – „zúrivom ohni.“ Náš mladý priateľ z úvodu sa vrátil aj s taiko bubnom, veľkolepo si ho postavil do stredu pódia a udieral na neho v rôznych rytmoch, ktoré celé obecenstvo opakovalo ako jedna veľká škôlka. Ale nehrali sme sa dlho – prišla jeho súperka a jednoznačne ho vytlačila na okraj živelnou a ráznou hrou. Nedal sa a dotiahol si väčší kúsok, ktorým ju prehlušil. Ale so ženou si neradno zahrávať. Kým sme sa bavkali, doniesla si tiež väčšie taiko a bolo po jeho zábave. Predbiehali sa, kto má väčší... bubon. Napokon žene nedal na výber a musela si zavolať pomoc. Samozrejme, ženskú. Múdro usúdil, že proti dvom odhodlaným dámam nič nezmôže. Rozhodol sa vyrovnať sily a znova sa nám ukázal pán „Svietnik.“ Zahrali zosúladenú skladbičku, s výrazom borcov si vyzývavo utreli nosy a pohodili hlavami na zarazené protivníčky. Hovorím vám, to, čo potom nasledovalo, si doslova vykoledovali: ženy sa do hry opreli ako dračice a hoci sa ich snažili prebubnovať, napokon dosiahli len to, že spolu zahrali jednu z najlepších skladieb večera a uznanlivo si potriasli rukami.
Po štyroch skladbách sa hráči stiahli do zákulisia, aby sa prezliekli do nových červených kostýmov. Priateľka, ktorú som na predstavenie vytiahla, ma dobre pozná a z mojej vášne pre všetko japonské si viac-menej nič nerobí. Čakala som, že keď už je so mnou, tak pochopí moje divoké prevolávanie na slávu, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa ma bude pokúšať prekričať! Tak ju to chytilo, že mi skoro rozdrvila ruku, keď ma zaprisahávala, aby som jej zohnala hudbu! Navyše bola príšerne nervózna, lebo sme museli stihnúť posledný autobus, no nechcela zmeškať ani jedinú skladbu. Každá minúta pauzy nám pripadala ako večnosť. Konečne prišiel Raion – „hrom“ v najpopulárnejšom bubeníckom štýle Kumi-taiko, ktorý sa vyvinul po vojne. Rovnako Rakuda – „udierať/veselo“ si ma získala. Či už išlo o šou alebo si hru naozaj užívali, v mojom telíčku vibroval radosťou z počúvania každý nerv. Garakuta, ktorú traja muži hrali na chappa namiesto bubnov, vyzerala náramne zábavne. Tieto nástroje sa podobajú činelom veľkosti ľudskej dlane. Toto menšie predstavenie zo začiatku vyzeralo ako imaginárny pingpong, kde Oto-dama – „zvuková guľa“ (tiež znamená „duša zvuku“) lietala od jedného hráča k druhému, kým na pódium nevybehol tretí hráč, neuchmatol im ju medzi chappa a nehral svoju vlastnú skladbičku. Chvíľami vyzeral, akoby sa snažil udržať tvrdohlavého čmeliaka, chvíľami ako brušná tanečnica, ktorej sa pod kostým dostala myš. Shin – On – „tlkot srdca,“ posledný oficiálny kúsok, bol plný sily a ohromného zvuku veľkých bubnov, ktoré vám vyplnia celú hruď. Pod vplyvom absolútne zosynchronizovaných pohybov a úderov hráčov, hry svetla a červene kostýmov ste nemohli uvažovať. Len ste sedeli ako na ihlách, naťahovali krky, aby vám nič neušlo, dokonca aj žmurkanie ste obmedzili na minimum. A ten pocit! Ako po dlhom šplhaní vystúpiť na vrchol hory a rozhliadnuť sa po horizonte plnom oblakov a lúčov Napokon za veľkého aplauzu Yamato v plnej desaťčlennej zostave pridalo posledné úseky Shin – On, premiešané ďalšou hrou s publikom. Osobne podozrievam lídra skupiny, že si z nás robil dobrý deň, ale ich humor bol taký milý, že to nikomu nevadilo. Akoby ste sa dívali na päťročné deti, ktoré chystajú neškodnú neplechu, a smiali sa už len na výrazoch ich tvárí, keď ocenili vašu spoluprácu na vtipe. Vystúpenie sa opakovalo v Bratislave 8.marca. Závidím každému, kto sa na Yamato mohol pozrieť dvakrát. Z dojmu, aký na mňa urobili, som žila celé týždne a nič ma nemohlo rozhádzať. Cena lístkov sa pohybovala od 1400 do 300 korún, čo je podľa mňa dosť široká škála záberu na rôzne druhy peňaženiek, takže sa dalo vybrať podľa vlastných možností. Jednoznačne odporúčam vypočuť si ich skladby, ale to vás len postrčí smerom k ich vystúpeniam, pretože hoci počuť ich je super, počuť a vidieť ich je stokrát lepšie!
(pozn. obrázky boli poctivo vygooglené, keďže autorka nedisponovala vlastným fotoaparátom)
3.26 Copyright (C) 2008 Compojoom.com / Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved." |
Lepšia už bola hádam len Kizashi – „znamenie.“ Rýchlosť, akú divákom predviedli, sa nedá opísať. Niektorí armádni bubeníci by sa možno pokúsili o podobný výkon a zrejme by sa im to po dlhom tréningu aj podarilo, ale je tu jeden obrovský rozdiel, ktorý by nezvládli, ani keby im namiesto prstov vyrástla sada paličiek! Hráči Yamato totiž nebubnujú len pre zvuk, ale pre celkový dojem. Preto ich paličky lietajú vysoko. V rýchlosti, akú dosahujú, ich ani nevidíte, akoby držali vejáre! Mohla by som zízať celé dni a nič by mi to nepomohlo.
slnka. 